Preklad
Spoločný základ translatológie: Pokračujeme v diskusii. Konštruktívnosť v spoločnom základe [Shared ground in translation studies: Continuing the debate. Being constructive about shared ground]

Daniel Gile
Univerzita Lumière Lyon 2

Preložili Simona Ďurejová, Milena Nehilová a Klaudia Bednárová-Gibová
Prešovská univerzita v Prešove, Slovensko

Obsah

1.Úvod: Čítanie práce Chestermana a Arrojovej

Andrew Chesterman a Rosemary Arrojová vo svojom spoločnom vyjadrení poukazujú na istú priepasť, ktorú vnímajú medzi tými, čo pristupujú k translatológii z pohľadu kultúrnej, textovo-teoretickej paradigmy, a tými, ktorých prístup sa orientuje „na empirickú a deskriptívnu vedu“. Vo svojej práci sa pokúšajú nájsť spoločného menovateľa pre oba prístupy (s. 151–152). Myšlienka nájsť spoločného menovateľa a poukázať na reálne rozdiely v prístupoch k translatológii je naozaj prínosná, keďže Holmesova často citovaná mapa disciplíny (Holmes, 1972Holmes, James S. 1972The Name and Nature of Translation Studies. Unpublished manuscript, reprinted in James S. Holmes Translated!: Papers on Literary Translation and Translation Studies. Amsterdam: Rodopi 1988 66–80.Google Scholar) už nepostačuje ako základ pre ďalší rozvoj translatológie z hľadiska diverzity paradigiem, ktoré sa výrazne rozvinuli a sú výzvou pre translatológiu ako samostatnú disciplínu. V tomto ohľade bola snaha Chestermana a Arrojovej od začiatku skutočne relevantná a potenciálne užitočná. Položila totiž prvé základy pre skúmanie translatológie z hľadiska inštitucionálnosti disciplíny. To zahŕňa výskumné stratégie pre jej ďalší rozvoj a explicitné prvky, ktoré prispievajú ku kryštalizácii identity translatológie odlišnej od identít iných disciplín. Táto spoločná snaha môže byť ešte užitočnejšia po prijatí ďalších paradigiem a stanovísk.

2.Zhrnutie práce Chestermana a Arrojovej

Niekoľkí autori a autorky, ktorí medzičasom reagovali na vyjadrenie Chestermana a Arrojovej, správne podotkli, že postmoderné kultúrne štúdie a textové teórie nie sú nezlučiteľné s pohľadom na translatológiu ako empirickú vedu a že vnímanie významu ako niečoho objektívneho a stabilného je prinajlepšom okrajovým problémom. Mohli by sme spochybniť protirečenie, ktoré bolo pre Chestermana a Arrojovú východiskom. Ich práca je aj napriek tomu prínosnou z dôvodov, ktoré uvádzame vyššie.

Ich spoločné vyjadrenie v podstate definuje veľmi široký rámec translatológie, zjednodušene povedané, všetky aspekty translácie (teda prekladu a tlmočenia) tak, ako ich rôzne sociálne skupiny v priebehu času definovali, a všetky aspekty prekladateľského správania. Chesterman a Arrojová teda pripisujú translatológii skôr výskumnú ako preskriptívnu úlohu. Tento pohľad nie je ani zďaleka triviálny, pretože definuje translatológiu v konceptuálnom rámci vedeckého výskumu na rozdiel od náboženských a filozofických dogiem alebo od hľadania postupov orientovaných čisto na aplikáciu (najmä didaktických postupov). Takéto hľadanie postupov bolo dlho považované za podstatu translatológie a tento názor stále nevymizol. Čo sa týka záverov na konci práce Chestermana a Arrojovej, ak ich teda chápeme správne, reflektujú odlišné zamerania či dôraz a v skutočnosti si neodporujú, najmä pokiaľ ide o časť, kde Arrojová trvá na tom, že úlohou translatologických teórií je zvyšovanie povedomia (bod 29, s. 160).

3.Ďalšie prvky k spoločnému menovateľovi

Okrem bodov spoločného základu Chestermana a Arrojovej, s ktorými plne súhlasíme, vyvstáva otázka, aké ďalšie prvky možno pridať a zároveň podrobiť kritike translatológov/translatologičiek, aby sme túto ich snahu spoločne posunuli ďalej. Radi by sme predložili nasledovné výroky a názory:

  1. Široký rámec translatológie a jej výskumná funkcia súvisí s diverzitou relevantných paradigiem: literárna, historická, kognitívna, neurofyziologická, lingvistická, filozofická paradigma atď.

  2. Táto diverzita paradigiem spôsobuje problémy súvisiace s interparadigmatickou kompatibilitou a komunikáciou, rovnako ako problémy s odbornosťou v oblasti výskumu, keďže translatológovia/translatologičky pracujú na výskumoch v rámci paradigiem, na ktoré nemajú kvalifikáciu.

  3. Inštitucionálna infraštruktúra translatológie ako takej je vo všeobecnosti slabá, keďže väčšina translatológov/translatologičiek v rámci inštitúcií spadá buď pod etablované netranslatologické disciplíny, akými sú literárne vedy, kulturológia, moderné jazyky a pod., alebo pod neakademickú pôdu translatologického vzdelávania.

  4. Vzhľadom na tieto problémy vyvstáva otázka, aký rámec je pre translatológiu najvhodnejší z pohľadu inštitucionálnosti disciplíny. Mala by to byť samostatná a nezávislá disciplína, „federácia“ poddisciplín (pričom všetky pramenia z lingvistiky, kognitívnej psychológie, kulturológie a pod.) alebo prepojená schéma s rozličnými stupňami koordinácie medzi úplne alebo čiastočne nezávislými výskumnými projektami? Jednou z dôležitých úloh pre vedúce osobnosti translatológie je popracovať na tomto probléme ako konceptuálne, tak aj v rámci inštitucionálnych krokov a odbornej prípravy v oblasti výskumu.

  5. Existuje široké spektrum výskumu, ktorý je relevantný pre transláciu, a to z viacerých disciplín. Z tohto pohľadu by bolo logické nájsť spoločný prvok určujúci identitu translatológie, ktorý by odlíšil translatologický výskum od výskumu, ktorý je relevantný pre transláciu, s cieľom odôvodniť samotný koncept translatológie. Prvkom určujúcim identitu by mohlo byť kritérium, že stredobodom konkrétneho výskumu je translácia. Teda vedecký pracovník/pracovníčka, štúdia či vedecká inštitúcia by „patrili“ k translatológii v prípade, že sa zameriavajú na transláciu. Ak sa zameriavajú na niečo iné a translácia je vedľajšia, nespadajú pod translatológiu bez ohľadu na to, ako relevantné či dôležité sú pre transláciu ich premisy, metódy či zistenia.

  6. Tento prvok určujúci identitu sa týka pôsobenia translatológie v rámci ďalších vedných disciplín. Napríklad kulturológovia/kultorologičky, ktorí sa zaoberajú prekladom, sú zároveň translatológmi/translatologičkami, tak ako kognitívni psychológovia/psychologičky, ktorí sa venujú kognitívnym javom v preklade, alebo lingvisti/lingvistky skúmajúci prekladové texty. Na druhej strane, mnohí translatológovia/translatologičky sú primárne praktizujúci prekladatelia/prekladateľky, ktorí do prekladu aplikujú výskumné princípy a techniky bez toho, aby boli lingvistami/lingvistkami, kulturológmi/kulurologičkami, kognitívnymi psychológmi/psychologičkami a pod. Na základe centrálnej pozície prekladu a rôznorodých sklonov translatológov/translatologičiek k vedným disciplínam konštatujeme, že translatológia funguje samostatne aj v rámci iných vied. To vylučuje jej existenciu ako absolútne nezávislej vednej disciplíny a redukuje počet možností, ktoré prichádzajú do úvahy v bode 4.

4.Kritické čítanie

Niektorí autori/autorky, ktorí reagovali na vyjadrenie Chestermana a Arrojovej, kritizujú to, že ich práca nehovorí o stupňoch sémantickej stability (Pym), že jej (podľa všetkého) chýba seriózna vedecká aplikácia (Malmkjærová) a že nevenuje pozornosť závažným odlišnostiam (Sela-Sheffyová). Hoci títo autori/autorky nastoľujú relevantné a dôležité otázky, je zarážajúce, že sa v zostavovaní svojich reakcií vôbec neodvolávajú na ciele Chestermana a Arrojovej. Takýmto spôsobom nevhodne kritizujú ich vedeckú prácu. Podľa nášho názoru spočíva kritické čítanie vedeckého textu v čítaní s porozumením a v posúdení presvedčivosti jeho konceptuálnej štruktúry, priameho prínosu, relevantnosti a potenciálu jeho ďalšieho rozvinutia. Kritické myslenie nespočíva v posudzovaní neúspechu vedeckého textu dosiahnuť ciele, ktoré ani neboli súčasťou agendy jeho autorov. Ako sme spomenuli v prvej časti, Chesterman a Arrojová sa usilovali nájsť spoločného menovateľa ich rozličných prístupov a nie skúmať otázky hlbšie. Na tom môžu pracovať v iných štúdiách (porov. s. 152 – „Ktorákoľvek z téz by mohla byť rozvinutá detailnejšie, ale snažili sme sa o stručnosť.“). Ešte nepochopiteľnejší je pre nás Pymov názor (preformulujme si jeho štatistikami obalenú terminológiu do jednoduchšej reči), že záujem Chestermana sa sústreďuje na mainstreamové a záujem Arrojovej na marginálne javy prekladu. Nie je nám jasné, prečo medzi dvojicou autorov vyvoláva súperenie, ba až konflikt. Z čoho vychádza? Zvedavosť v nás vzbudzuje aj jeho postoj, že výskum prekladateľského správania a noriem prekladu nie je v oblasti odbornej prípravy prekladateľov/prekladateliek relevantný. Z etického hľadiska nás znepokojuje, že by bol schopný dať tento nedidaktický text študentom, aby rozhodli, ktorý z dvoch autorov by bol lepším učiteľom prekladu. Rovno by sa ich mohol opýtať, ktorý z autorov by bol lepším kuchárom.

Náš (veríme, že konštruktívny) názor je takýto:

  1. Ostatní respondenti a respondentky už podotkli, že vyjadrenie Chestermana a Arrojovej nemá hierarchizovanú štruktúru prezentácie, pretože základné prvky popisujúce, čo je translatológia a čomu sa venuje, sú vymenované súbežne so všeobecnými, menej základnými „tézami“ translatológie, ako napríklad: čo sú dáta („téza“ č. 3), úloha metafor („téza“ 9), ako interpretovať pojem „vysvetlenie“ („téza“ 16) atď. Je možné, že po spätnej väzbe translatológov/translatologičiek Chesterman a Arrojová pozmenia túto štruktúru podľa jednotlivých rovín dôležitosti.

  2. Chestermanova aplikácia logiky Karla Poppera je v niektorých prípadoch nejednoznačná, pretože spája dokopy rozličné kategórie. Napríklad vo svojich záveroch viackrát odkazuje na preskriptívne (body 9 – 11) aj na deskriptívne výroky (body 21, 28, 29) ako na hypotézy, a teda zdôrazňuje ich povahu provizórnych a relatívnych entít, ktoré treba overovať a eventuálne nahradiť inými výrokmi. To, na čom si zakladá, je dôležité, no mohol by zvážiť použitie iného termínu. Termín hypotéza sa totiž v empirickom výskume nepoužíva na pomenovanie akéhokoľvek výroku, ale prednostne na označenie výroku sformulovaného s cieľom jeho následného overenia.

  3. Keď Chesterman v bode 21 hovorí, že identifikovaná pravidelnosť by mohla slúžiť ako „vysvetlenie“ pre nejaký výnimočný jav v preklade, ktorý je v súlade s touto pravidelnosťou („X má črtu Y, pretože všetky X všeobecne majú črtu Y“), pravdepodobne prideľuje kauzálnu hodnotu korelačným súvislostiam. Predpokladáme, že v tomto bode používa „vysvetlenie“ veľmi voľne a vzdialene od vedeckého diskurzu. Navrhujeme, aby to objasnil a vyhol sa tak prípadným obvineniam zo zamieňania si tautológií kauzálnymi vzťahmi.

  4. V bode 29 (s. 161) Arrojová zdôrazňuje, že „[t]eória prekladu by sa namiesto tvorby prediktívnych hypotéz mala snažiť pripraviť budúcich prekladateľov/prekladateľky a zvýšiť ich povedomie […]“. Nazdávame sa, že je to dobrý príklad interparadigmatického komunikačného problému, na ktorý sa nepriamo poukazuje v tretej časti vyššie, bod 2. Zdá sa nám, že, ako je to zvykom v empirickej vede, Chesterman pri explanačných a prediktívnych teóriách poukazuje na ich „pravdivosť“ bez toho, aby poukázal na ich praktické využitie. Arrojová to však pochopila tak, že Chesterman poukazuje práve na ich využitie. Toto a zrejme aj nekonvenčná terminológia Chestermana a podobné javy v translatologickej literatúre svedčia o tom, že základná výučba výskumných a empirických metód by mohla uľahčiť komunikáciu v disciplíne, a to aj medzi skúsenými, motivovanými, energickými a vo všeobecnosti kompetentnými a uznávanými translatológmi/translatologičkami.

Literatúra

Holmes, James S.
1972The Name and Nature of Translation Studies. Unpublished manuscript, reprinted in James S. Holmes Translated!: Papers on Literary Translation and Translation Studies. Amsterdam: Rodopi 1988 66–80.Google Scholar